Lucia a Jakub Schneiderovci sú nielen manželia, ale aj záchranári, ktorí sa denne stretávajú s náročnými situáciami. V rozhovore sa s nami podelili o svoje skúsenosti z terénu, ako zvládajú psychickú záťaž, stresové situácie alebo ako vnímajú budúcnosť záchranárskej práce, ktorá sa neustále vyvíja a prináša nové výzvy. Ako prebiehal horský výcvik a ako balancujú medzi náročnou profesiou a osobným životom?
Prečítajte si rozhovor a nahliadnite do sveta záchranárov, v ktorom sa spájajú adrenalín, profesionalita a ľudský prístup.
Čo Vás viedlo k výberu Vášho povolania? A medicínu?
Lucie: Čo ma viedlo k voľbe môjho povolania? Pamätám si deň, keď som ako malá cestovala s mamkou autom z Hradca Králové a hlavná cesta bola zablokovaná dopravnou nehodou. Pomaly sa stmievalo a ja som pozorovala, ako sa červené a modré svetlá majákov striedajú a osvetľujú okolie. Keď mi mamka vysvetľovala, čo sa tam asi stalo, mala som veľmi zvláštny pocit, ktorý si pamätám dodnes. Vtedy som si potichu sľúbila, že raz budem schopná ľuďom v podobnej situácii pomôcť, a možno na miesto prídem aj za sprievodu červeno-modrých svetiel. Počas dospievania sa moje predstavy o budúcom povolaní menili, smerovali k štúdiu fyzioterapie, ale z niekoľkých dôvodov padlo moje konečné rozhodnutie práve na obor zdravotníckeho záchranára. Spätné hodnotenie mám také, že som sa vydala týmto smerom správne.
Jakub: Môj pôvodný plán bol vlastne rovnaký, chcel som sa stať fyzioterapeutom. Počas štúdia na gymnáziu som každý rok chodil na skautský radcovský tábor Hradište, kde som mal možnosť opakovane nahliadnuť minimálne na pokličku, keď nie pod ňu, práce zdravotníckej záchrannej služby. V tom čase som to, samozrejme, ako zodpovedná osoba neocenil dostatočne. Avšak počas niekoľkých nasledujúcich rokov sa tieto zážitky premenili na záujem, ktorý prekonal aj môj celoživotný strach z ihiel, sterilného prostredia nemocníc a riadenia vozidla. K voľbe môjho druhého, v súčasnosti súbežného povolania záchranára horskej služby, sa začalo schyľovať počas štúdia na vysokej škole v Pardubiciach. So skúsenějšími spolužiakmi som objavoval krásy lezenia a boulderingu, viac sa venoval športu v horách (áno, Pardubice sú na to ideálne), absolvoval prednášku HS v rámci lyžiarskeho kurzu, a o rok neskôr som už nervózne zvonil na zvonček služobne v Deštnom v Orlických horách s obligátnou otázkou "Ako by som sa mohol stať jedným z členov?"
Vaše príbehy sú inšpirujúce. Keď sa obzriete späť, ako hodnotíte štúdium záchranárstva v Česku? Pripravilo vás dostatočne na realitu alebo boli určité oblasti, ktoré ste sa museli doučiť až v teréne?
Obaja máme skúsenosti len so štúdiom na univerzite v Pardubiciach, takže nemáme možnosť porovnania. Každopádne nám štúdium poskytlo potrebné základy. Pochopiteľne viac teoretické ako praktické, ale keďže sme obaja študovali tento obor po absolvovaní gymnázia, teória bola, obzvlášť v prvom ročníku, bezpodmienečne nutná. Otázka praktických skúseností bola do istej miery ovplyvnená záujmom študentov pri praktických stážach na daných oddeleniach či zdravotníckych záchranných službách.
Samozrejme sú niektoré veci, a nie je ich málo, na ktoré človek s čerstvým diplomom v ruke pripravený nie je. Ako sa vysporiadať sám so sebou po nepríjemnom zásahu, ako komunikovať s kolegami a pacientmi v stresových situáciách, ako pracovať s nespolupracujúcimi pacientmi. Ďalšou, pre absolventa, nečakanou složkou práce v teréne je aj všadeprítomná improvizácia pri poskytovaní prednemocničnej starostlivosti, a mnohokrát menlivé podmienky zásahov.
Aké situácie pre vás boli na začiatku najťažšie? Spomínate si na okamih, keď ste prvýkrát pocítili, že ste naozaj súčasťou integrovaného záchranného systému (IZS)?
Jakub: Pre mňa osobne, ale trúfam si povedať aj pre oboch, bola jednou z najťažších situácií skutočnosť, že po absolvovaní vodičského adaptačného procesu, riadení sanitného vozidla pod dohľadom skúseného vodiča záchranára, je človek zrazu zodpovedný za zvyšok posádky a pacienta, ktorých sa snaží v prevádzke bezpečne a pokiaľ možno rýchlo dostať do zdravotníckeho zariadenia.
Lucia: Ja považujem za najťažšie prijatie zodpovednosti za rozhodnutie o ošetrení a ďalšom smerovaní pacienta, ktoré môže výrazne ovplyvniť jeho šance na návrat k kvalitnému životu.
Tomu úplne rozumiem. A ako vnímate spoluprácu medzi jednotlivými složkami záchranného systému?
Z vlastnej skúsenosti môžeme povedať, že spolupráca zložiek IZS je u nás v ČR na vysokej úrovni, čo väčšinou vedie k výraznému urýchleniu transportu pacienta do potrebného zdravotníckeho zariadenia.
Aké zásahy sú pre vás fyzicky aj psychicky nejnáročnejšie?
Lucia: Za najnáročnejšie zásahy považujem výjazdy, kde ide o choré alebo zranené dieťa. Psychicky náročné sú výjazdy k pozostalým, ktorí sa vyrovnávajú so stratou blízkeho, a potom zásahy, kde ide o život ohrozujúci stav a je potrebné pracovať rýchlo a presne.
Jakub: S tým súhlasím, len by som si dovolil, v rámci odľahčenia, pridať fyzicky náročné zásahy v 7. poschodí bez výťahu, obzvlášť ak človek často niečo zabudne vo vozidle. Pre mňa osobne sú mnohokrát psychicky náročné výjazdy k pacientom, ktorí opakovane (počítadlo v histórii pacienta prestáva počítať výjazdy pri poradovom čísle 50, a podobných "rekordmanov" máme bohužiaľ viac) a bez najmenších skrupulí zneužívajú ZZS, pričom sa kráľovsky bavia.
A je nejaký moment, na ktorý ste obzvlášť hrdí?
Aj keď pýcha nie je všeobecne "dobrá" vlastnosť, trochu ju všetci pociťujeme v chvíľach, keď nás prídu navštíviť pacienti, u ktorých sa podarila záchrana života.
Ako často sa stretávate s agresivitou pacientov alebo ich blízkych? Ako sa s takýmito situáciami vyrovnávate?
Štatistiku výjazdov k agresívnym pacientom nepoznáme, ale z vlastnej skúsenosti môžeme povedať, že prevládajú výjazdy, kedy sú nemocní a ich rodina spolupracujúci. Ak tomu tak nie je, mnohokrát pomôže vhodne zvolená komunikácia a atmosféra daného výjazdu sa výrazne prečistí. Ak už dôjde na agresiu, tak ide v drvivej väčšine prípadov o pacientov intoxikovaných najrôznejšími látkami alebo napríklad o pacientov s problémovou psychiatrickou anamnézou. Nepríjemnosť takýchto výjazdov pre posádku mnohokrát umocňuje fakt, že výjazdy k týmto pacientom sú opakované. V rámci spolupráce zložiek IZS prebieha veľké množstvo podobných výjazdov za prítomnosti Polície ČR, prípadne máme možnosť si ich na miesto vyžiadať.
Ako vidíte budúcnosť záchrannej služby v ČR?
Myslíme si, že existencia záchrannej služby bude mať vždy zmysel a svoje miesto v poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Avšak vývoj v počte výjazdov, ktorý porovnávame so skúsenosťami profesionálne starších kolegov, sa pomerne vysokým tempom rúti do predtým nepredstaviteľných čísel.
Čo by sa teda podľa nás dalo zmeniť? Mnoho volajúcich na linku 155 má problémy, ktoré by sa dali vyriešiť prostredníctvom konzultácie s praktickým lekárom alebo užitím voľne predajných liekov. Bavíme sa tu napr. o každoročných sezónach nachladnutí, chrípok a črevných vírusov, ktoré sprevádzajú človeka od nepamäti. Sme si samozrejme plne vedomí faktu, že mnohým pacientom vyššie spomenuté ochorenia môžu zhoršiť chronické problémy a zdravotný stav sa potom nezlučuje s fyzickou návštevou lekára, prípadne môže byť aj ohrozujúci. Na druhej strane si môžeme v pamäti nájsť veľké množstvo výjazdov k pacientom, ktorí nám po príchode povedali, že nemajú teplomer, voľne predajné lieky, alebo sa cítili ohrození na živote zimnicou sprevádzajúcou zvýšenú telesnú teplotu. Vzhľadom na fakt, že posádka ZZS nemá v teréne možnosť vykonať napr. laboratórne vyšetrenie krvi, ktorým ošetrujúci lekár vždy disponuje, dochádza následne k preťaženiu ambulancií nemocničných zariadení týmito pacientmi a k následnému predĺženiu času poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Touto odpoveďou v žiadnom prípade NECHCEME zakazovať verejnosti využívanie posádky ZZS, iba apelujeme na návrat k domácej liečbe bežných ochorení a k zdravému sedliackemu rozumu pri posudzovaní zdravotného stavu chorého. V týchto prípadoch môže výrazne pomôcť štandardne vybavená domácna lekárnička.
zdroj: Záchranná zdravotná služba Královohradeckého kraja. (b.d.). fotogaléria. https://www.zzskhk.cz/fotogalerie/
Pozrime sa teraz na horskú službu. Ako prebieha výcvik a príprava záchranárov horskej služby? Aké zručnosti sú nevyhnutné?
Výcvik a prípravu budúcich záchranárov zabezpečuje organizácia sama prostredníctvom niekoľkoročného vzdelávacieho cyklu. Tento cyklus začína prejavením záujmu o budúcu službu na danom výjazdovom stanovišti HS, na ktoré musí mať záujemca určitú dojazdovú vzdialenosť zo svojho miesta bydliska. Ďalším faktorom je aj vek záujemcu v čase podania žiadosti, ten je obmedzený.
Nasleduje niekoľkoročné obdobie, v mojom prípade dvojročné, počas ktorého sa žiadateľ oboznámi s prácou HS, budúcimi kolegami a miestom služby. Počas tohto obdobia musí absolvovať každoročné fyzické provierky, v zime okruh na skialpových lyžiach a v lete bežecký okruh do stanoveného limitu. Okrem fyzickej zdatnosti sa záujemca cvičí aj v postupoch záchrany pacientov, či už priamym zapojením sa do služieb s budúcimi kolegami, alebo absolvovaním každoročných dvojdňových doškoľovacích kurzov, opäť letných aj zimných.
V prípade úspešného dokončenia cyklu, preskúšania a následného schválenia daného jednotlivca na účasti na základných školách HS, sa zo žiadateľa stáva čakateľ, prvá forma členstva v HS. Tento potom, mimo vyššie spomenutých opakujúcich sa povinností, absolvuje najprv týždňovú letnú školu HS a následne taktiež týždňovú zimnú školu HS, ktoré sú ukončené, alebo v prípade fyzických skúšok zahájené, praktickou a teoretickou skúškou z nasledujúcich tém:
Letná škola HS: fyzická zdatnosť, horolezectvo, technika záchranných prác, poskytovanie zdravotnej pomoci, orientácia v organizácii HS, organizovanie záchranných prác, orientácia v topografii.
Zimná škola HS: fyzická zdatnosť, horolezectvo, technika záchranných prác, poskytovanie zdravotnej pomoci, orientácia v meteorológii, lyžovanie, záchranné práce v lavínach, aplikovanie profesného správania a komunikácie.
Ak čakateľ úspešne složí skúšky na poslednej, zimnej, škole HS, je prijatý ako dobrovoľný člen HS, ktorý ďalej slúži na danom výjazdovom stanovišti cez víkendy, vo svojom voľnom čase, ako posila pre zamestnancov HS. Zamestnanci, profesionálni členovia HS, sú následne prijímaní zo základne dobrovoľných členov v prípade potreby doplnenia ich stavov.
Všetky vyššie uvedené informácie sú, v prípade záujmu, uvedené na stránkach horskasluzba.sk.
Skvelé, ďakujeme za podrobný opis. Ako zvládate psychickú záťaž v extrémnych situáciách?
Táto otázka je individuálna, takže ju zodpovieme každý sám, ale možno veľmi podobne.
Jakub: Psychickú záťaž mi osobne pomáha zvládať spoluzasahujúci kolega či kolegovia, a tiež presne stanovený postup vyšetrovania a poskytovania pomoci. V otázke zvládania vzniknutého stresu je to potom vecou niekoľkých faktorov: hudba, šport, humor, spánok, debriefing s kolegami a v neposlednom rade podpora a vypočutie od Lucky.
Lucie: Pre mňa je jedným z najdôležitejších nástrojov na zvládanie psychickej záťaže debriefing s kolegami bezprostredne po zásahu alebo neskôr s Kubom. V prípade, keď nie je žiadna živá bytosť k dispozícii, rada rozoberiem svoje, mnohokrát nepríjemné, pocity s vynikajúcou a vernou priateľkou, čokoládou.
Stretávate sa s problémami vo financovaní záchranných služieb? Čo by malo byť prioritou v oblasti podpory pre záchranárov v SR?
Ako radoví členovia nemáme veľa možností nahliadnuť do financovania záchranných služieb.
Myslíme si, že prioritou by malo byť, a do istej miery už je, ďalšie vzdelávanie záchranárov na špecializovaných kurzoch. Druhou rovnako dôležitou položkou je potom ponuka podpory zamestnancom, ktorí zasahovali pri veľmi nepríjemných zásahoch. Táto podpora ale v našej organizácii funguje na vysokej úrovni už dlhší čas.
Obaja sa venujete rovnakému povolaniu. Ako udržiavate rovnováhu medzi pracovným a osobným životom, keď je vaša práca vysoko časovo náročná a často si vyžaduje vysokú mieru koncentrácie?
Asi ako každá minca, aj tá naša má dve strany. Svetlá strana nám umožňuje viac porozumieť pocitom toho druhého, pochopiť jeho momentálne potreby a prežiť spoločne na poli prednemocničnej starostlivosti neobvyklé situácie, ktoré sú pre partnerský vzťah obohacujúce. Tmavá strana našej mince je spomenutá už v otázke, služba na dvanásťhodinové zmeny pomerne výrazne mení životný cyklus a návyky, obzvlášť v prípade, keď tak slúžime obaja.
Myslíme si, že hoci sa spomínaný systém môže zdať pre vzťah, respektíve manželstvo, toxický, väčšina vyššie spomenutých skutočností nám pomohla pochopiť nutnosť komunikácie, stanovenia hraníc a pravidiel. Ďalšou vecou, ktorá prišla pravdepodobne ako odpoveď na tento spôsob života, je aj obojstranná snaha o trávenie voľného času spoločne, v rámci možností bez konzultácie pracovných záležitostí.
Máte to dobre nastavené. A ako si po náročnom zásahu či zmene "čistíte hlavu"?
Oboch nás spája láska k športu a horám, takže väčšinou kombináciou týchto možností. Hudba nás sprevádza snáď aj cestou na nákup a dobré jedlo neodmietneme nikdy.
Aké sú podľa vás najčastejšie dôvody syndrómu vyhorenia u záchranárov? Dá sa mu predchádzať?
Jakub: Povedal by som, že jedným z najčastejších dôvodov je práve už spomínané opakované zneužívanie ZZS, ktoré vedie k obrusovaniu zmyslov, empatie a vedomostí záchranára. Ďalej by som menoval určitú rutinu, do ktorej človek upadá hlavne kvôli opakujúcim sa neurgentným zásahom. Tieto faktory podľa môjho názoru vedú k strate záujmu o zamestnanie a nechuti učiť sa.
Lucie: Aby som odpovedala na druhú otázku, podľa môjho názoru sa dá syndrómu vyhorenia predísť pravidelným cvičením dôležitých úkonov, ktoré môže záchranár práve kvôli veľkému množstvu rutinných zásahov zabudnúť. Ďalej možno záujem o zamestnanie podporiť sledovaním noviniek v odbore, účasťou na vzdelávacích, ale aj spoločenských akciách. V neposlednom rade je podľa môjho názoru potrebné napĺňať svoj nepracovný život aktivitami, ktoré nám pomôžu vyčistiť hlavu a nabiť batérie.
Máte možnosť pravidelných psychologických sedení alebo debriefingov po náročných situáciách? Akým spôsobom sa psychická podpora pre záchranárov v praxi realizuje a aký má vplyv na vašu výkonnosť?
Naša organizácia má vyškolených zamestnancov z radov záchranárov, ktorí na požiadanie poskytujú intervencie nielen pacientom alebo ich rodinám, ale aj svojim kolegom, ktorí sa zúčastnili ťažkých zásahov. Ponuka tejto „vnútornej“ pomoci prichádza často bezprostredne po zásahu telefonickou formou a je možné v nej pokračovať aj osobne.
Pomoc psychosociálnej intervenčnej služby môže ale vyhľadať pracovník záchrannej služby aj v prípade, že prežíva psychicky náročné obdobie alebo skúsenosť. V prípade mimoriadnych udalostí potom prebieha hromadný debriefing zúčastnených posádok.
Máte nejakú vašu spoločnú obľúbenú historku?
Jakub: Pripomenuli by sme asi našu spoločnú nočnú službu 24. decembra, kedy sme takmer celú noc naháňali po meste ázijskú rodinu, v ktorej došlo v rámci alkoholového opojenia k bitke zaťa a tchýne. Aktéri sa potom rozprchli do rôznych častí mesta, pričom jeden z nich ešte pridal potyčku s iným protivníkom. Celý prípad bol ako veľké puzzle, keďže až pri, do slovenčiny tlmočenom, vyšetrovaní jedného zo zúčastnených nám bolo oznámené možné útočisko druhého zraneného. Po odovzdaní prvého pacienta na chirurgickú ambulanciu sme sa teda vydali po získaných stopách. Druhú zúčastnenú sme našli po krátkej medzihrách v nočných uliciach a v sprievode ďalšieho tlmočníka ju odovzdali do rovnakých ambulantných priestorov. Osud tomu chcel, že vyšetrovacie lôžka mala celá rodina pohromade. Ešte chvíľu sme nasávali Vianočnú atmosféru a potom sa vydali vstříc márnym pokusom o krátky spánok. Poučený z nočného veselí som druhý deň pri slávnostnom obede s tchýňou v klinči neskončil a ušetrili sme tak minimálne dve lôžka pre iných pacientov, ktorí svoj boj s rodinami alebo diétou prehrali.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí by sa chceli venovať záchranárstvu?
Chceli by sme len popriať veľa šťastia a pevné nervy.
