Prinášame Vám rozhovor zo série Osobnosti v medicíne s lekárom a slávnym hudobníkom. Počas štúdia medicíny hral na svetových pódiách na Zrce alebo napríklad na Ibize, ako študent medicíny sa zúčastnil humanitárnej misie v Keni.
Saxofrancis - MUDr. František Šalanda, Dis.
Je mi 27, pochádzam z Hradca Králové, vyštudoval som hru na saxofón na konzervátori v Pardubiciach, a zároveň paralelne s tým všeobecné lekárstvo na 3. lekárskej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Konzervatórium som dokončil v roku 2019, medicínu rok potom.
Čomu sa práve teraz venuješ?
Aktuálne je moje primárne zameranie hudba. Vystupujem, skladám a okrem iného teraz organizujem prvý vlastný event.
Prečo si si vybral hudbu? Kedy si sa rozhodol pre jedno, pre druhé? A čo ťa k tomu viedlo?
Ako hudba, tak medicína, sú pre mňa srdečné záležitosti. Hudbu každopádne robím už od svojich šiestich rokov a zvlášť v priebehu štúdia medicíny som sa paradoxne veľmi vyprofiloval v rámci svojho hudobného sólo projektu. Po dokončení náročných štúdií som si potreboval aj trochu oddýchnuť, navyše doba, kedy ma baví skákať po pódiu, je veľmi obmedzená a je práve teraz. Určite sa v každom prípade k medicíne vrátim.
Rozumiem, v hudbe máš pozíciu a medicínu môžeš začať robiť kedykoľvek, že áno.
Dá sa to tak povedať. Mám okolo seba ľudí, ktorí dorobili medicínu, je im tridsať a teraz nastupujú do nemocnice a je to úplne v pohode. A pre mňa to znamená za štyri roky a hovorím si, že vlastne sa nemusím nikam ponáhľať a môžem si to v pokoji rozvrhnúť trochu inak, než ako je zvykom.
Máš nejaký vysnívaný odbor, ktorý by si v budúcnu chcel robiť?
No, mám ich viac, ale najreálnejšie vyzerá psychiatria. Je to odbor, ktorý ma fascinuje a zároveň v budúcnosti ponúka aj možnosť väčšej časovej flexibility. Teda verím, že by som sa mohol hudbe aspoň v nejakom obmedzenom režime venovať aj naďalej.
Boli pri rozhodovaní, či medicína alebo saxofón, nejaké vlastnosti lekára, u ktorých si si hovoril, že ich saxofonista nemá?
Určite, dalo by sa povedať, že je to povolanie, kde pomáhaš ľuďom v nejakej núdzi alebo tiesni, čo sa týka ich zdravotného stavu. Na druhú stranu podobný pocit zažívam aj v hudbe, pretože hudba je pre veľa ľudí niečím ako ventil a forma relaxu. Ďalšia vec je určitá prestíž a sociálny štatút. Aby si to mohol robiť, musíš absolvovať náročné a dlhé štúdium. Byť lekár a pomáhať ľuďom je určité privilégium.
Čo považuješ za väčší úspech? To, že si lekár alebo to, že si známy hudobník?
Keď si sa začal pýtať, tak ma napadlo, že považujem za úspech to, že sa mi to podarilo skĺbiť. Ale ak sa nad tým zamyslím, tak by som povedal, že vyštudovať medicínu verzus vybudovať niečo vlastné alebo v mojom prípade mať hudobnú kariéru, je možno ťažšia tá hudobná kariéra. V medicíne ide hlavne o usilovnosť, ale na ceste za slávou v hudobnej sfére je tých faktorov oveľa viac. Samozrejme zručnosť, usilovnosť, talent, ale tiež kontakty, šťastie alebo konkurencia. Vidím okolo seba množstvo muzikantov a performerov, ktorí sú veľmi šikovní, ale nedarí sa im skĺbiť všetky tie faktory dohromady. Nepovedal by som, že je to väčší úspech, ale povedal by som, že je to skôr vzácnejšie.
Neľutuješ to, že si si vybral hudbu pred medicínou?
Neľutujem. Hlavne preto, že sa k medicíne chcem vrátiť a aj cítim, že mi chýba. Medicína mi prirástla za tých šesť rokov k srdcu, ale určite neľutujem. Už len minuloročné leto bolo najšialenejšie leto môjho života. Trikrát som hral na Zrke, na Ibize, v Splite a na množstve akcií v Čechách, okrem iného som odohral jednu akciu v Ostrave, kde bolo vyše šesť tisíc ľudí. Neskutočný zážitok.
Určite mnoho našich čitateľov bude zaujímať, ako prebiehalo tvoje štúdium medicíny? Bolo niečo, čo si sa na rozdiel od svojich spolužiakov musel vzdať, kvôli tomu, že si študoval dve školy?
Konzervatórium som študoval diaľkovo a dochádzal do Pardubíc každý piatok, takže som si výučbu musel nahrádzať s inými kruhmi. V tomto mi našťastie na fakulte dosť vychádzali v ústrety a nebol problém si praktika nahradiť inokedy. A paradoxne pre mňa tá piatková výučba na konzervatóriu bol skvelý relax, pretože to bolo úplne niečo iné ako exaktná medicína. Bral som to skôr ako odpočinok, aj keď som sa vopred musel pripravovať. Dobrodružnejšie to každopádne bolo, keď som začal vystupovať viac a viac. Ustálilo sa to na zhruba sto koncertoch ročne, čo už ti z voľného času odhryzne poriadnu porciu. Skoro všetky víkendy som hral, takže som prišiel o všetky oslavy narodenín, spontánne výlety s kamarádmi a podobne. To je zase tá tienistá stránka hudby. Vďaka bohu mám okolo seba skvelých ľudí a kamarátov, ktorí na mňa aj napriek môjmu časovému vyťaženiu nezanevreli. Samozrejme, keď sa niečo plánuje dopredu, tak si ten čas vždy vyhradím. Je ale poznať, že sa napriek vysokej sformovalo dosť dlhoročných vzťahov, ktoré napríklad teraz dospeli do manželstva. Ja som žil skrátka trochu odlišný život.
Odkedy sa venuješ hudbe a prečo si si vybral práve saxofón?
V šiestich rokoch som bol na koncerte mojej staršej ségre, ktorá hrá na klavíri. Na záver hralo saxofónové kvarteto a ja som z toho bol úplne konšternovaný. Spýtal som sa mamky, čo to je za nástroj a tá povedala, že to je saxofón. Na to som odvetil, že na to chcem hrať. Takže takto to vzniklo, každopádne najskôr som musel hrať dva roky na zobcovku, potom štyri roky na klarinet a až po šiestich rokoch som sa dostal k svojmu vysnívanému nástroju.
Aké sú Tvoje najväčšie úspechy v hudobnej kariére?
Určite zahraničné koncerty - Zrće a Ibiza. Španielska Ibiza je splnený sen, pretože tam si z Čechov zahralo relatívne málo interpretov. Takže to beriem ako obrovský úspech. Na Zrke som hral v oboch najlepších kluboch Papaya a Noa. Za úspech tiež beriem vydanie vlastných songov. Dvaja mi napríklad nasadilo aj ÓČKO a niekoľko rádií. Singel Back To Innocence sa v hudobnej hitparáde ÓČKA umiestnil na krásnom 5. mieste z dvadsiatich.
To je krásny. A kedy si začal mať pocit, že ťa hra na saxofón môže živiť a byť tvojím zamestnaním?
Asi si nevybavím úplne konkrétny moment, ale viem, že v tretiaku sa to začalo preklápať. To som už tým regulérne zarábal a kúpil si svoje prvé auto.
.jpg)
Bol si na misii v Keni. Prečo si sa rozhodol tam ísť a akým spôsobom si sa zapojil do humanitárnej akcie?
Veľmi ma to lákalo a chcel som si to skrátka skúsiť. Poznať inú krajinu, mentalitu a kultúru. A vyskúšať si, ako dokážem fungovať v náročných podmienkach. Hlásil som sa celkom trikrát do výberového konania a zobrali ma až na tretíkrát, keď som bol v piatiku. Teda oplatí sa to nevzdávať. Išli sme tam ako partia medikov a lekárov pomáhať do zariadenia v Itibo v Keni. Tam sme sa striedali v rámci ambulancie, chirurgickej služby, gynekologicko-pôrodníckej služby, očkovania, domácich prác a nočnej služby.
To bolo vlastne v čase, keď si už hral vrcholovo, neobmedzilo Ti to vystupovanie alebo kariéru?
Obmedzilo, ale vedel som to dopredu, takže som jednoducho neprijímal bookingy na toto obdobie.
Bolo niečo z čoho si mal fakt strach pred odchodom? Niečo, čo sa tam stane?
Paradoxne som vôbec nemal strach z nejakých rizík spojených s cestovaním do Kene, ale skôr som sa bál, že tam nejakým spôsobom zlyhám po tej medicínskej stránke alebo že jednoducho nebudem stačiť. Toto bol asi môj jediný strach, ale nakoniec to bolo v pohode. V náročných situáciách bolo vždy s kým sa poradiť, či už z radov nášho tímu alebo z radov miestneho personálu.
Ako vyzerali prvé dni v Keni?
Tie prvé dni teda boli úplne najnáročnejšie, pretože sme sa tam so všetkým tak trochu zžívali. To som si hovoril, že to nemám šancu zvládnuť, nie psychicky, ale skôr fyzicky. Nemali sme zo začiatku úplne zmáknuté striedanie služieb a pracovali sme tak nejako bez prestania. Našťastie si to po pár dňoch sedlo a už to bolo pokojnejšie.
Mali ste možnosť ísť aj na nejaké výlety a tak?
Rozhodne. Išli sme sa pozrieť napríklad do továrne na čaj, na Viktóriino jazero alebo na safari Masai Mara.
A aké spektrum pacientov bolo v tej ambulancii?
Najčastejšie rôzne kožné ochorenia, ďalej respiračné alebo infekčné ochorenia. Ďalej napríklad úrazy mačetou alebo sme riešili aj odhryznutie časti tváre. To potom bolo na chirurgickej službe.
Aký veľký rozdiel je pre medika byť v nemocnici tu u nás a v Keni?
Čo sa vybavenia týka, tak to paradoxne až zas taký rozdiel nebol. Za tie roky je tamojšie zariadenie vybavené veľmi dobre a disponuje dokonca aj JISom. Určite bola ale problém jazyková bariéra, komunikácia bola koľkokrát štýlom bolí/nebolí, odobrať anamnézu bol niekedy naozaj oriešok. Ďalším rozdielom bolo, že som si tam všetko robili sami. A to vrátane sterilizácie nástrojov alebo vykonávania testov na malárii a podobne.
A čo administrácia?
Tú sme robili tiež, ale bola o poznanie jednoduchšia ako u nás. Všetko sa tam zapisuje ručne do knihy pacientov.
Aký je tvoj najväčší medicínsky zážitok z Kene?
Určite pôrod, ktorý som mal v službe asi o piatej ráno. Bolo to sedemnásťročné dievča, prvorodička s tým, že to pre mňa bol vlastne prvý pôrod, ktorý som viedol. Bol tam so mnou každopádne Joseph z miestneho personálu, ktorý mi so všetkým veľmi pomohol.
Dostal si sa do situácie, ktorá bola taká traumatizujúca, že si si potom hovoril, že si mal zostať radšej doma?
No, boli momenty, nie že by som sa vyložene ocitol v nejakej situácii, ale že mi zrazu došlo, že to nie je úplne sranda. Jednak napríklad keď sme videli tie úrazy, ktoré u nás skončili, vrátane nejakých konfliktov medzi miestnymi. A aj z niektorých príbehov, ktorí nám miestni rozprávali. Vždy keď sme cestovali sami, tak sme ale dodržiavali určité pravidlá (napríklad po zotmení už nikam nechodiť), vďaka čomu sme sa do žiadnej dramatickej situácie nedostali.
Ďalšia vec bola, že napríklad takú maláriu som vôbec neriešil, keď som tam išiel. Samozrejme sme ako profylaxiu užívali antimalariká, ale až tam mi došlo, že keď máš záchvat, tak vo výsledku aj potom to na teba nejako dolieha. Vedúci našej expedície mal maláriu dvakrát a hovoril, že ešte pol roka potom bol taký bradypsychický. To som si hovoril, že si neviem predstaviť, že by som ešte pol roka potom nemal fungovať. A zrazu to na teba začne trochu doliehať. Po tom mesiaci som sa aj tešil na to, až sa budem môcť doma večer normálne prejsť, len tak. Každopádne Keňa je krásna krajina a keď si dávaš pozor, tak si v pohode, a oni si tam riešia svoje konflikty medzi sebou. K tebe ako k belochovi sa väčšinou správajú s rešpektom.
Čo by si odkázal našim čitateľom ako radu pri štúdiu alebo zamestnaní? Z tvojho pohľadu človeka, ktorý robí aj niečo iné.
Určite pokiaľ majú nejaký svoj koníček alebo záľubu, pri ktorej relaxujú, tak nech sa toho určite nevzdávajú, pretože si myslím, že to je to, čo potom pri štúdiu medicíny alebo výkone praxe pomáha človeku udržiavať si zdravý odstup, aby sa z toho človek nezbláznil . Myslím, že je dôležité mať niečo, na čo môže človek tak trochu utiecť a regenerovať.
Za rozhovor veľmi ďakujeme.
Rozhovor pre Vás pripravili Filip a Jana.
