V rámci našej rubriky Osobnosti v medicíne sme si pre Vás tentoraz pripravili rozhovor s veľmi inšpiratívnou študentkou medicíny Anežkou Daškovou.
Anežka Dašková
Anežka je mladá žena, ktorej okrem štúdia medicíny prevádzkuje ešte svoj instagramový profil zasluncevdusi, kde sa venuje nielen témam z medicíny, ale aj zo svojho osobného života. Sleduje ju tu bezmála 23 tisíc ľudí a ako ona sama hovorí, nie je to vždy príjemné čítanie, ale ľudia majú najskôr pocit, že je dobre, že som autentická.
Prezradíš nám, kto je vlastne Anežka? Promedik? Influencerka? Budúca lekárka? Terapeutka? Medička? Pacientka? Dievča so slnkom v duši?
Anežka je bytosť, ktorá hľadá vo svete nádej a čírou náhodou sa chytila zdravotníctvo, ako zo strany budúceho profesionála, tak pacienta, takže myslím, že platí všetko vyššie spomínané.
Povieš nám viac o svojom životnom príbehu? Ako sa to všetko stalo? Čo ťa priviedlo do tejto chvíle?
Vyrastala som na drsnom severe republiky, v Ústeckom kraji, ku ktorému mám ale vzhľadom kmej láske k hornatej prírode pekný vzťah. Ako dieťa a dospievajúca som bola veľmi samostatná a extrémne hyperaktívna. Navštevovala som umelecké krúžky, závodne športovala, pomáhala na rodinnej farme...
Čírou náhodou som mala dobrú kamarátku, ktorá chcela ísť na osemročný gympl, tak som si povedala, že prijímačky skúsim tiež. Pretože v mojom ročníku nebola nijako veľká konkurencia, dostala som sa do extrémne ambicióznej triedy plnej detí lekárov. Keď som potom nevedela, akým smerom sa zamerať, povedala som si, že medicína neznie úplne zle. Niekde okolo druháka na strednej som sa stala veľkým šprtom, čo na jednej strane pomohlo k cieľu prijatia na LF, na druhej strane sa mi v tom čase začalo rozpadať duševné zdravie, ktoré je odvtedy jednou z hlavných tém v mojom živote.
Ako si si dokázala nájsť rovnováhu medzi štúdiom medicíny a všetkými ďalšími aktivitami?
Tak trochu som nemala na výber. Keď ma prijali na medicínu, po trištvrte roku som vprváku musela štúdium prerušiť, pretože sa u mňa rozbehlo autoimunitné ochorenie – Crohnova choroba. Spolu s ňou mi ešte zistili celiakiu a niekoľko potravinových alergií, a pretože sa so mnou tieto zdravotné problémy tiahli od cca desiatich rokov, akurát ich nikto nepomenoval a neliečil, bolo moje telo naozaj zlom stave. Mala som rok na to sa trochu spamätať a vrátiť sa do školy, o ktorú som stále veľmi stála. Aby som ale náročné štúdium medicíny prežila s tým zvyškom zdravia, čo mi zostal, musela som si značne prerovnať priority. Odvtedy sa neustále sústredím na to, aby som počúvala svoje telo a dušu a zvyšok života podriaďovala tomu, čo sa vo vnútri nich odohráva. Práve vďaka tomuto u mňa ustúpil stres zo školy, ktorej štúdium beriem skôr ako privilégium ako povinnosť.
Môžeš nám rozprávať o tom, ako a prečo si sa začala zaujímať o psychoterapiu?
Už v sedemnástich som kvôli spomínanému rozpadajúcemu sa duševnému zdraviu vyhľadala terapeuta a od doby, čo viem, koľko toho psychoterapia dokáže, som veľkým fanúšikom. Rozhodne ale nemám vplánu byť terapeutom. Vzdelávam sa v tej oblasti preto, aby som mohla byť ľudskejšou a lepšou lekárkou pre svojich pacientov.
Ako sa tvoje vlastné skúsenosti s duševným zdravím odrážajú v tvojej práci a tvojom osobnom živote?
Povedala by som, že som otvorenejšia a tolerantnejšia. A to ako voči druhým, tak aj sebe.
Mnoho ľudí si stále neuvedomuje dôležitosť duševného zdravia a hľadajú pomoc až vo chvíli, keď už majú vážne problémy. Ako by si to chcela zmeniť a ako môže každý z nás prispieť k podpore duševného zdravia?
Snažím sa o tejto téme hovoriť na sociálnych sieťach, vzdelávam sa ako v terapeutických metódach, tak aj v komunikácii a paliatívnej medicíne, aby som mohla ponúknuť nielen osobnú skúsenosť, ale aj erudovaný profesionálny pohľad na vec. Rozhodne ale zvlastní skúsenosti musím zdôrazniť fakt, že čím skôr si človek dovolí povedať si o pomoc, tým skôr na problémy nebude sám. Tá cesta ale rozhodne bola, je a bude ťažká. Snekým, kto vás náročným životným obdobím bude sprevádzať (kamarátom, terapeutom, lekárom), to ale predsa len ide ľahšie.
Čo ťa najviac motivuje v práci s ľuďmi a aké sú najväčšie výzvy?
Motivujú ma ľudia sami, ale sú zároveň najväčšou výzvou. Vždy sa nájde pacient, ktorý svojim vďakom či príbehom dodá pocit zmyslu, rovnako tak ako ten, z ktorého by ste najradšej skočili znemocničného okna.
Aký vplyv mala tvoja skúsenosť s Crohnovou chorobou na tvoj prístup k zdraviu a starostlivosti o seba?
Zdravie pre mňa prestalo byť abstraktným, nedôležitým pojmom a stalo sa najdôležitejšou životnou komoditou.
Ako sa tvoj instagramový účet stal prostriedkom na zdieľanie tvojich skúseností a myšlienok nielen o duševnom zdraví? Ako si sa stala „influencerkou“?
Náhodou. Zdieľala som veľmi otvorene a úprimne o duševných problémoch, o fyzickom nezdraví, o svetlých aj tienistých stránkach života... a ľudí to priťahovalo a priťahuje naďalej. Nie je to vždy príjemné čítanie, ale ľudia majú najskôr pocit, že je dobre, že som autentická a nesnažím sa o internetovú dokonalosť.
Čo ti urobilo najväčšiu radosť v poslednej dobe a čo si praješ pre budúcnosť?
Radosť mi robia krátke momenty šťastia takmer každý deň – pri počúvaní hudby, pri pobyte na slniečku, pri pohybovej aktivite, pri pití dobrej kávy, pri objatí blízkej osoby… do budúcna si prajem, aby tieto momenty zostali súčasťou môjho života, a aby som si ich nikdy neprestala vážiť.
Čo myslíš, že je najdôležitejšie oznámenie, ktoré by si rada odovzdala zdravotníkom, ktorí budú náš rozhovor čítať?
Neliečite chorobu, ale ľudskú bytosť, ktorá ňou trpí. Nezabúdajte na to, že telesná schránka, ktorá je chorobou postihnutá, má dušu, sny, ambície, nálady. Pokiaľ zohľadníte toto, bude sa vám aj choroba liečiť ľahšie…
Anežko týmto veľmi ďakujeme za rozhovor.
@zasluncevdusi
Rozhovor pre vás pripravil Pavol a Pavlína.
