Tentokrát sme pre Vás v rámci našej rubriky Osobnosti v medicíne pripravili článok s MUDr. Markom Dvořákom. Lekárom urgentnej medicíny, ktorý šíri osvetu po celom českom instagrame. Okrem medicíny sa vo svojom voľnom časom venuje aj MMA. Podľa jeho slov prvou pomocou nemožno ublížiť.
MUDr. Marek Dvořák, Ph.D. MBA
Vyštudoval 2. lekársku fakultu Univerzity Karlovej, pracuje pri pozemnej i leteckej záchrannej službe v Hradci Králové a na Urgentnom príjme FN Motol. Podľa jeho slov je urgentná medicína najlepšia voľba pre doktora.
Prečo ste si vybrali medicínu a záchranku?
Medicínu a záchranku, hmm, ja som to mal tak nejako spojené, keď som chcel začať robiť doktora, tak som si pod tým pojmom doktor predstavil doktora urgentnej medicíny. Vlastne doteraz s tým nemám spojeného nič iné a príde mi to ako najlepší odbor, ktorý môžete v medicíne robiť. Pretože keď sa povie doktor, tak ja si predstavím niekoho, kto niekde býva, a keď sa stane nejaký mega průšvih, tak všetci idú zazvoniť na toho doktora a o tretej ráno ho vytiahnu k tomu chorému, aby mu šiel pomôcť, a to ma vždy lákalo. Ja som tak nejako inklinoval k akčným veciam, najskôr som chcel byť policajt a keď som tak nejako konvertoval, tak som začal chcieť byť doktor. A moji spolužiaci zo základky si zo mňa doteraz robia srandu, že už mi zostáva iba 150, takže ešte hasiči, to ešte nemám odklepnutý. Ale zatiaľ neplánujem zmenu. Takže urgentná medicína je to, čo ma baví a napĺňa a príde mi to naozaj pekný. Je to odbor, ktorý sa prelína všetkými spektrami medicíny. Zlí kolegovia tvrdia, že nevieme nič poriadne a my o sebe tvrdíme, že vieme tak nejako všetko, do tej miery, aby sme človeka udržali pri živote. A je to jedno, či to je novorodenec minútu po narodení alebo je to človek na sklonku života, ktorý má veľa skúseností.
Baví ma asi to, čo som definoval, že vidíte hneď výsledok. Ja som taký dosť netrpezlivý a je to taký dosť akčný, spektrum tých pacientov, ktorý je veľmi rozdielny a nie je to stereotypný a je to celkom zábavný a pestrý.
Odporučili by ste medikom a mladým lekárom, aby šli pracovať na urgent? Prečo si myslíte, že urgentná medicína je najlepšia voľba pre doktora?
Áno, rozhodne áno. Pretože mi to príde ako najzaujímavejší odbor, čo môže doktor po škole, alebo všeobecne v medicíne, robiť.
Pre koho si myslíte, že táto práca nie je vhodná?
Asi to nie je vhodné pre ľudí, čo chcú mať pracovný čas od ôsmich do štrnástich, ktorí chcú mať pravidelný režim. Možno nie pre ľudí, ktorí vopred o sebe vedia, že ľahko podľahnú stresu, tak by sa tomuto asi venovať nemali, pretože často sa musíte rozhodovať veľmi rýchlo a často sú tie situácie veľmi napínavé. Ale myslím si, že aj tomu sa dá veľa naučiť. Že redukcia miery stresovej nálože, ktorá na vás pôsobí, tak nejako prichádza s tým, čím viac to robíte. Ja by som tiež asi bol veľmi v strese, keby som mal opravovať koleno alebo bedro.
Máte nejaké výcviky v rámci toho, ako zvládať stres alebo rýchle rozhodovanie?
Áno, ako záchranka áno, ale to skôr prichádza s tým, ako dlho pracujete a ako sa tomu venujete. A je to rovnaké ako v medicíne, nezačnete hneď lietať na vrtuľníku a nie ste na pozícii vedúceho služby na urgente, ale nejako postupne sa tým prebíjate a zvykáte si na tú zodpovednosť a rozhodovanie, než ste tam úplne sám u toho pacienta.
-min.jpg)
Čo Vás baví najviac? Práce na urgente, výjazdy s vrtuľníkom alebo záchrankou?
Všetko to má niečo do seba, na všetkom si nájdete niečo, čo vás veľmi baví. Asi pochopiteľne najviac ma baví ten vrtuľník. Ale prekvapivo ma nebaví ten vrtuľník ako taký. Tu je veľa ľudí, ktorí milujú to lietanie samo o sebe, ale to ma až tak neláka. Mne to príde ako normálny dopravný prostriedok a tomu letu sa väčšinou nevenujem. Aj keď niekedy je to krajinovo pekný a zaujímavý a slniečko, západ slnka, romantika a tak, ale nepríde mi ten prostriedok sám o sebe zaujímavý. Príde mi zaujímavý to spektrum pacientov, ktoré vďaka tomu vrtuľníku vidím, pretože to je prierez tou skutočnou urgentnou surovou medicínou, že fakt za tú jednu službu na leteckú sa dostanete k veciam, ku ktorým sa ľudia na pozemnej dostanú napríklad za rok. Tá intenzita závažných stavov je významne inde. Samozrejme aj na urgente si nájdete množstvo zaujímavých vecí, tam robíte veci, ktoré nerobíte na záchranke a je tam nadväzujúca kontinuita tej starostlivosti. Stanovíte nejaké krvné rozbory, zobrazovacie vyšetrenia, hovoríte tam s kolegami, dozviete sa, aký je ďalší postup, zatiaľ čo na záchranke väčšinou s tým človekom strávite hodinu, ani nie, a väčšinou je to o tom ho nejako základne zaistiť a udržať pri živote veľmi podobnými postupy. V nemocnici môžete na urgente robiť všeličo, od zavádzania centrálneho žilového vstupu, intenzívne vstupy, hodnotenie laboratória a tak. To je tiež dobré.
Kedy sa letí vrtuľníkom namiesto záchrankou? Je tam nejaká hranica?
To rozhoduje zdravotnícke operačné stredisko, ktoré na to má indikačné kritériá. V stručnosti to znamená, že vrtuľník letí vo chvíli, keď má nejaký benefit. Či už je to časový, kedy pacient bude skôr v nemocnici alebo mu bude poskytnutá starostlivosť skôr, keď je to potrebné, alebo nejaký iný, napríklad logistický. Typicky to sú úrazy v horách, kedy by sa tam niekto dostával veľmi zle, tak tam letí vrtuľník. A potom máme nejaké vybavenie, ktoré je unikátne práve tu v Hradci, to sú napríklad krvi. Tie nemá žiadna iná posádka, takže ak ten človek by potreboval napríklad krvnú transfúziu, tak tam letíme my.
Takže transfúziu dávate priamo vo vrtuľníku?
Už priamo na ceste. Máme 0 negatívnu plnú krv a tú ten človek dostane priamo na mieste nehody, pokiaľ je to indikované.
A sú nejaké oblasti, kam sa nelieta?
No, napríklad po meste, po Hradci, to nemá žiadny význam. Pretože my, než nahodíme vrtuľník, než by sme preleteli tristo metrov, tak tam rozhodne bude rýchlejšie sanitka a ten človek bude rýchlejšie v nemocnici. Ešte nás limituje počasie, väčšinou je to hmla. Keď je veľká hmla, tak nemôžeme letieť z bezpečnostných dôvodov. Tých dôvodov, keď nemôžeme letieť, je viac. My máme stanovené pravidlo, ktoré sa striktne dodržiava a to, že pred letom urobíme rýchly zhodnotenie, či to je bezpečné. Pilot povie svoje, ten má hlavné slovo v tomto. Ale aj my môžeme povedať, keď to sú hraničné situácie, keď pilot povie „áno, mohli by sme to skúsiť,“ a my povieme „ale sú tam posádky na mieste, ten človek by mal benefit päť minút, nie je to pre nás miera znesiteľného rizika ,“ tak neletíme. A zároveň za letu platí, že ktokoľvek z posádky (sme tam tri) povie, že sa mu to nepáči, že sa bojí, tak sa o tom nediskutuje a obraciame sa, ruší sa akcia. Väčšinou to je pilot a my nediskutujeme. Ale môžem to povedať aj ja zozadu.
.jpg)
V niekoľkých rozhovoroch ste povedali, že máte ADHD, to ste si diagnostikoval sám?
Nie, pozrite, tu práve odpovedám na tri SMS, to je hrozný. Nediagnostikoval. Pri výučbe psychiatrie v piatiku nám o tom hovorili a ja som to počúval a hovoril som si „tyjo, ja to mám“. Tak som to povedal vyučujúcemu a on mi hovoril „nee, to nemáte, všetky psychiatrické diagnózy, keď vám hovorím, tak si ich na sebe nájdete“. A ja som mu hovoril: „Nie, ja to fakt mám, ja spĺňam tie kritériá“, tak mi urobil testy a potom hovoril „tyjo, vy to fakt máte“. A fakt som to mal zdiagnostikovaný v piatiku na medicíne. Takže asi mám ľahkú formu a ten psychiater mi hovoril, že keby som mal ADHD, tak by som nebol v piatiku na medicíne, ale nakoniec mi to vysvetlil tak, že to kompenzujem dobrou inteligenciou a pamäťou. Že keď už si na to učenie na chvíľu sadnem, tak, že si väčšinu pamätám.
Aký najkurióznejší príbeh ste v práci zažil?
Ale tak to viete, že v medicíne je veľa vecí vtipných, ale väčšinou to sú také interné vtipy, ktoré nie sú veľmi reprodukovateľné a často je to kúzlo okamihu. Teraz ma napadol jeden, ale ten už je prestrelený veľa. Volal nám chlapík, že niekto leží v bezvedomí na ulici v Hradci. Tak sme tam išli a furt sme hľadali toho človeka. Boli tam policajti, hasiči, dokonca, myslím, aj dve záchranky a jazdili sme tam a späť. Potom sa volalo tomu volajúcemu a on „no veď oni furt jazdí okolo neho“ a už bol taký agresívny, prečo mu ako nepomáhame, že tam furt leží a my si ho nevšímame. A potom sa zistilo, že to bola kaluž. On sa pozeral na kaluž z okna a myslel si, že tam niekto leží.
Z akého výjazdu ste mali najväčšiu radosť?
Vždy mám radosť, keď sa to podarí. A najväčšiu radosť mám, keď si ja myslím, že to nedopadne a ono to nakoniec dopadne. A sú to napríklad úspešný resuscitácia alebo keď niekomu naozaj pomôžete. Celkovo radosť z dobre odvedený práce. Takých „wow“ efektov, že sa niečo fakt sakra podarí, tých je relatívne málo aj za kariéru si myslím. To bol napríklad jeden z prvých výjazdov, keď som bol ešte v zácviku, to sme vytiahli dievčatko zo žumpy so zástavou obehu a ona je úplne v poriadku. Pri traumatických zástavách obehu sa hovorí, že šanca na prežitie je jedno promile. Tak myslím, že mám pár pacientov, ktorí prežili traumatickú zástavu a sú úplne v pohode, tak to je super. Teraz sme nedávno mali v Prahe dievča vypadnuté z okna, ktorá s nami hovorila, keď sme tam prišli, a potom sa zastavila. Mala tenzný pneumotorax, urobili sme ju thorakostómiu a promptne sme vyriešili reverzibilnú príčinu a jej sa obnovil obeh a prebudila sa v nemocnici v poriadku.
Koľko ľudí sa za Vami po výjazdoch vracia?
Nie je to veľa. A je to asi z jedného prostého dôvodu a to, že o tých ľudí sa nestará doktor Dvořák sám, ale stará sa o nich desiatky ľudí. A je ťažké určiť, kto vám naozaj zachránil život, či to bola operátorka, svedok alebo tím záchranky. A chápem, že ľudia nepôjdu poďakovať osemdesiatim zdravotníkom. Ja mám teraz výhodu v tom instagrame. Som asi viac na očiach, takže mám to šťastie, že tých ľudí ma pomerne ľahko nájdu, a tým skôr si spomenú. A možno mi aj napíšu a poďakujú. A celkom ma sledujú mamičky na materský alebo s malými deťmi a dosť často teraz vznikajú taký úsmevný situácie, keď niekam priletíme a oni hovoria „ja som taká blbá, veď ja som to tam čítala na tom vašom instagrame a aj tak sa to stalo.“ Teraz sme boli u popáleného dieťaťa, úplne typický mechanizmus, kedy cez obrus brata strhol na malé dieťa kávu alebo nejakú horúcu vodu. A mamička hovorila: „Ježiš, ja som sa úplne bála, že priletíte. Ja som to tam čítala a stalo sa to rovnako.“ Našťastie to dieťa malo ľahké obareniny a dopadlo to dobre, takže tá situácia bola nakoniec celkom úsmevná. Takže si myslím, že tí ľudia sú vďační, len sa to málokedy dostane na tú záchranku, ale chodiaci.
-min.jpg)
Koľko ľudí sa za Vami po výjazdoch vracia?
Nie je to veľa. A je to asi z jedného prostého dôvodu a to, že o tých ľudí sa nestará doktor Dvořák sám, ale stará sa o nich desiatky ľudí. A je ťažké určiť, kto vám naozaj zachránil život, či to bola operátorka, svedok alebo tím záchranky. A chápem, že ľudia nepôjdu poďakovať osemdesiatim zdravotníkom. Ja mám teraz výhodu v tom instagrame. Som asi viac na očiach, takže mám to šťastie, že tých ľudí ma pomerne ľahko nájdu, a tým skôr si spomenú. A možno mi aj napíšu a poďakujú. A celkom ma sledujú mamičky na materský alebo s malými deťmi a dosť často teraz vznikajú taký úsmevný situácie, keď niekam priletíme a oni hovoria „ja som taká blbá, veď ja som to tam čítala na tom vašom instagrame a aj tak sa to stalo.“ Teraz sme boli u popáleného dieťaťa, úplne typický mechanizmus, kedy cez obrus brata strhol na malé dieťa kávu alebo nejakú horúcu vodu. A mamička hovorila: „Ježiš, ja som sa úplne bála, že priletíte. Ja som to tam čítala a stalo sa to rovnako.“ Našťastie to dieťa malo ľahké obareniny a dopadlo to dobre, takže tá situácia bola nakoniec celkom úsmevná. Takže si myslím, že tí ľudia sú vďační, len sa to málokedy dostane na tú záchranku, ale chodiaci.
Máte rád adrenalín?
Ako chuťovo? Alebo akou aplikačnou formou? Áno, mám, ale v takej tej zdravej forme, v zmysle športovej.
Máte náročné a stresujúce zamestnanie, máte pre kolegov lekára radu, ako nevyhorieť? Mali ste niekedy pocit vyhorenia?
Raz mal, keď som bol naozaj veľmi prepracovaný. To som si uvedomil, keď sme boli na urgentnom príjme niekedy o tretej ráno a nejaká babička mi tam rozprávala, ako si doma meria tlak a druhé meranie už je 170 a tretí 185 a ja som si úplne hovoril: „Ooo bože, toto nechcem počúvať jednoducho“. Bol som na ňu neempatický a samotného ma to zarazilo, že toto predsa nechcem. S niečím som do tej práce šiel a toto je over. Takže som si ubral prácu a trochu som zvoľnil a myslím, že už som sa z toho nejako dostal a teraz úplne vyhorený nie som. A radu, ako nevyhorieť? Neviem, myslím si, že asi je dôležité byť profesionálny. Môžete mať veľa starostí okolo, ale nemal by to na vás spoznať ten pacient, a to sa dá urobiť. Keď sa pozriete na amerických záchranárov, to nehovorím ako že sú nejaký vzor, ale minimálne keď niekam idú na výjazd, tak je všetko „fucking“, „fucking weather“, „fucking car“, ale akonáhle prídu k pacientovi, tak je všetko slniečkový , predstavia sa mu, usmejú sa na neho, vypočujú si ho a ten pacient rozhodne nič nespozná. A myslím si, že je to cesta. Keď zavoláte na klientsku linku do banky, tak tiež vám človek nezačne hovoriť „joo, ja mám dnes naprd deň, nefunguje nám internetové bankovníctvo“, ale je mega profesionálny a podá nejaký výkon. To si myslím, že by malo byť v medicíne tiež, a snažím sa to aplikovať.
A ako si tú prácu nebrať domov? Nerozmýšľate potom doma v posteli nad výjazdmi?
Ani veľmi nie a keď, tak väčšinou nie s negatívnou emóciou. Je to preto, že premýšľam už na výjazde a premýšľam o tom, ako to urobiť najlepšie, ako to ide. To sa mi vždy vyplatilo. Aj keď sú pochybnosti, tak si vždy poviem: „Okey, teraz keby tu ležal môj otec, čo by som chcel, aby pre neho, kto urobil“. A urobím to. Nech to stojí, čo to stojí. Aj keby som mal potom dostať vynadané, akože občas je to drahý a nadštandardný. Vždy si musím obhájiť vo svojej hlave, prečo to robím, a to urobím, a to je cesta podľa mňa. Pretože potom už nie sú pochybnosti. Presne takto by som ležal v tej posteli, keby som sa rozhodol pre tú druhú variantu, a premýšľal: „Nešlo urobiť niečo lepšie? Alebo inak?“ Ale zatiaľ sa mi vždy to podarilo urobiť najlepšie, ako som to v danej chvíli dokázal, preto si to sám v sebe obhájim. A keď niekto niečo hovorí, tak mu poviem, že to bolo to najlepšie, čo ma v tej chvíli pre toho človeka napadlo. Nehovorím, že by to niekto nedokázal urobiť lepšie. Ale v tej chvíli som to lepšie nevymyslel. A s tým sa mi potom celkom dobre žije.
Máte čas na rodinu?
Tyjo, no, to nie je úplne optimálne. Snažím sa to nejako skĺbiť. Deti ma spoznaj, keď prídem domov, tak to je fajn (smiech).
Ako najlepšie sa ja ako lekár môžem vzdelávať v prvej pomoci? Odkiaľ by ste odporučili lekárom čerpať a aktualizovať informácie?
Myslím si, že určite dobrý kurzy ALS, ATLS, ak sa bavíme o tej urgentnej medicíne. A potom, ak vás to baví, tak to jednoducho robiť a vzdelávať sa v rámci svojej špecializácie. Samozrejme, asi inak sa bude vzdelávať v urgentnej medicíne psychiater a inak doktor, čo chce jazdiť záchrankou. To asi nemožno takto všeobecne pomenovať. Ale ten kurz ALS by som odporučil každému, kto sa tým chce len trochu zaoberať. A potom určite guideline, odporúčané postupy na resuscitáciu ERC.
Pánovi doktorovi veľmi ďakujeme za rozhovor.
Rozhovor pre Vás pripravili Filip a Jana.
